Prešov – Väčšina Prešovčanov asi netuší, že nie tak dávno bol blízko mesta svojrázny malý svet, ba miestami až vesmír. Žil tam hrozný Sultán, hrával sa futbal s dobermanmi a mohli ste tu nazrieť do zákulisia prešovských domácností.
Najpozoruhodnejšia slovenská turistická magistrála, Cesta hrdinov SNP, prechádza nad Cemjatou tesne okolo objektu skládky. Ako si ju pamätám ja, „civil“ sa na ňu len tak nedostal. Ak by nejako zázračne prekonal veľkú kovovú bránu, za ňou ho čakala svorka mohutných psích strážcov, na ktorých hravého ducha sa nedá zabudnúť.

Testovanie pred ostrým štartom
Keď v našom kúte Slovenska o separácii odpadu ešte nikto nechyroval, istá holandská firma prišla na východ s prieskumom, či sa separáciu zaviesť oplatí. Jednu časť prieskumu tvorila návšteva domácností s dotazníkom o odpade a jeho triedení. Po bytoch sme chodievali dvaja. Raz nám otvorila očividne nervózna seniorka, lebo sme ju odtrhli od posledného dielu telenovely.
Druhá fáza bola nepríjemnejšia, ale takisto dobre platená: bolo treba hrabať sa niekoľko týždňov v najhoršom odpade priamo na skládke, roztriediť ho podľa druhu a odvážiť. Veľmi sme podcenili hrozbu vážnych infekčných ochorení, ale mali sme šťastie. Neviditeľné baktérie však v tomto priestore neboli jediným nebezpečenstvom.

Väčšia demokracia, väčšie mechy
S dlhými hrabľami a pomôckami na separáciu sme deň čo deň autobusom číslo 18 stúpali na Zabíjanú, aby sme po kilometri pešky vstúpili na územie strašného Sultána. Išlo o tvora, ktorý vznikol – laickým odhadom – krížením slovenského čuvača, ľadového medveďa a neurotického vorvaňa. Všetko obávaných predátorov. Skúsil som tú masu pohladkať. Sultána moje počínanie prekvapilo a na pár sekúnd skamenel. Potom z neho začalo vychádzať navlas rovnaké vrčanie ako z medveďa v jednej Mayovke.
Pri rozhrabávaní kôp odpadu z prešovských domácností, ktoré nám ráno vysypali strojom nazývaným ´honka´, nám občas robili spoločnosť Rómovia, ktorí z odpadu vyberali meď a iné cennosti. Keď im kamarát vysvetlil, prečo odpad dávame do mechov a pridal „V Amerike takto odpad trieda už roky“, jeden z našich spoločníkov kontroval: „No hej, ale aké v Amerike majú veľké mechy!“ Dodnes rozmýšľame, čo tým túžil vyjadriť.

Honka še pohubela
Jedno ráno na nás z výšky zavolal šofér zázračného stroja: „Chlopi, ňerobi še. Honka še pohubela!“ Zašli sme na miesto, kde vedúci skládky – vášnivý poľovník alebo skôr strelec a jeho kolegovia raňajkovali. Poprosili sme ho, aby sme si mohli nechať náradie v priestrannej garáži na zajtra. Nepotešil nás: „Pozrite – mne treba hrable, tu kolegovi treba hrable… Chlapci, my ich tu proste neustrážime!“ A tak sme sa s nástrojmi a pomôckami terigali osemnástkou späť do Prešova.
Jedno ráno nám ukázal pušku s nevšedným, historickým dizajnom. Vtedy so mnou brigádoval Braňo, vyrastajúci v poľovníckej rodine. Dnes je sám poľovníkom. Keď si zbraň prezrel, skonštatoval, že má hodnotu dobrého osobného auta. Vtedy sa za také pokladala Oktávia.

Pridanú hodnotu mali i historky vedúceho skládky. „V apríli som povedal žene, že idem na poľovačku. Vrátil som sa v auguste; tak divne pozerala…“ Alebo: „Moja neter sa ma pýta, či sa nebojím nechať nezamknuté auto pred blokom. Hovorím jej – bývam na prízemí a strieľam rýchlo a presne.“
Rez ľudským odpadom
Konkretizovať, čo v horách smetí z našich domácností prevláda, radšej nebudem. Prekvapilo ma, že aj inak drsný Braňo mal spočiatku problémy so žalúdkom. Zverejniteľnejšie je, že v odpade z rodinných domov je výrazne viac “zeleného” ako z bytoviek, čo sa asi dá predpokladať. K tejto téme už len toľko, že kolegyne – brigádničky v Humennom pri triedení vytiahli z odpadu nemeckého ovčiaka.

Čo presne to znamená, dodnes nevysvetlil. Ilustračný obrázok: pixabay.com
Keď som sa raz otočil a zbadal, že sa k nám ženie niekoľko dobermanov bez náhubku, vhupol som do neďalekého kontajnera. So šelmami pod sebou som premýšľal, ako problém vyriešiť; predsa som nemohol každú chvíľu skákať do smetia! Pomôcť mi nevedel nikto, pretože zamestnanci skládky mali úplne iné starosti. Pohrabal som sa pod nohami a vylovil vyhodenú gumenú loptu.
Zabrala zázračne. Scenár bol potom monotónny: Dobermanovi, ktorý sa odrazu premenil na malé dieťa a zúfalo kýval malým chvostíkom, som hodil loptu. On k nej vytrielil, dostihol ju, prehryzol, vrátil sa a pýtal ďalšiu. Možno mi nebudete veriť, ale – po hodine a pol mi došli lopty. „Chce to väčšie smetisko, kámo,“ vysvetľoval som mu škrabkajúc ho medzi ušami. Myslím, že ho to milo prekvapilo, majitelia sa k nemu správali drsnejšie. Dnes je separácia v strednej Európe prirodzená vec. Ako to však po jej zavedení vyzerá na skládkach, netuším. Možno si niekedy na oživenie spomienok zájdem prehrabnúť pár kôp 😊.
