S Crohnovou chorobou až na Everest: Monika dokázala, že nič nie je nemožné

Prešov – Aj s nevyliečiteľným ochorením dokázala zdolať najvyššiu horu sveta. Monika Benešová, obyčajné dievča z Moravy, ukazuje, že s odhodlaním a vytrvalosťou je možné prekonať nielen extrémne výšky, ale aj hranice vlastného tela. Svoj sen o Evereste si splnila napriek fyzickým obmedzeniam, extrémnym podmienkam a desaťročiu náročných príprav.

Štyritisíc kilometrov peši, Kilimandžáro a tento rok najvyššia hora sveta. „Posledné slovo má vždy príroda,“ upozorňuje Monika, že pri výkonoch ako výstup na Sagarmathu (nepálska verzia názvu Everestu) nemá človek úspech iba vo vlastných rukách a nohách. Keď pred niekoľkými rokmi prešla – poväčšine sama – známu americkú trasu od mexických hraníc po Kanadu, domov do Čiech si priviezla zážitky s omrzlinami, medveďmi, zadržaním americkou políciou a pumou, pri ktorej mala namále.

Mesiace v divočine zachytila Monika v knihe Moja Pacifická hrebeňovka. Množstvo rozhovorov v médiách striedali interaktívne prednášky vo vypredaných sálach. Jednou z nich bola prešovská Scala. Prešovčania neľutovali, Monika je výborná a vtipná rozprávačka. O tom, že jej dodnes nesadla slovenská „vlajková“ liehovina, o tých, ktorí sa z Everestu nevrátili a o nebezpečenstve ochorieť v Himalájach ochotne porozprávala Prešovským novinkám.

Ako si pamätáš svoju prednášku vo vypredanej Scale v Prešove?

Dodnes som sa nenaučila piť borovičku, stále sa po nej smejem ako kôň. Prešov milujem a veľmi rada sa tam vraciam.

Počas Pacifickej hrebeňovky si stretla úžasné divé zvieratá a nakoľko viem, napadnúť ťa zvažovala puma. Pred čím podľa teba treba mať väčší rešpekt – pred americkou pumou alebo slovenským medveďom? Pred čím máš v horách najväčší rešpekt, prípadne strach ty?

Mám pokoru a rešpekt celkovo. Ja osobne som sa Everestu v tajnosti klaňala vždy, keď som ho videla. V duchu som horu prosila predovšetkým o to, aby som sa v poriadku vrátila dole.

Mohlo by Vás zaujímať:Prešovský pilot najväčšieho dvojmotoráku sveta: Z Dubaja do Los Angeles cez severný pól

Otázku o klasickom naratíve, či je dnes Everest už veľkým korzom by som pozmenil: Stretla si sa v Himalájach s niečím alebo niekým, koho by si tam nečakala? Ktoré momenty boli pre teba najsilnejšie?

Celá cesta bola pretkaná veľmi silnými momentami. Roky som sa pripravovala, tvrdo trénovala, šetrila každú korunu, tešila sa, potom sa zase bála, budovala si pokoru a rešpekt. Obrovskou výhrou pre mňa bolo, že som odletela. Vrchol bola čerešnička na torte. Mojím cieľom bola cesta. V Himalájach som mala tú obrovskú česť, že ma šerpovia vzali k sebe a mohla som s nimi trénovať, jesť, baviť sa, smiať, počúvať ich úžasné príbehy a učiť sa.

Aká musí byť podľa teba elementárna kondícia človeka, ktorý má úmysel zdolať osemtisícovku? Myslím niečo ako „dokážem absolvovať 50-kilometrovú túru“, „vystúpim na dve dvojtisícovky v Tatrách po sebe“, „zabehnem polmaratón“ a podobne. Dá sa nejako odhadnúť, nakoľko je človek pripravený?

Poviem to veľmi úprimne: myslím, že som mohla pridať a trénovať ešte viac. Trénovala som niekoľko hodín každý deň, mala som svalové horúčky a bola som neskutočne vyčerpaná. Napriek tomu som to nechcela vzdať a za svoj detský sen som chcela bojovať.

Ako by si človeku, ktorý pozná iba tatranské štíty, opísala rozdiel medzi výstupom v Tatrách a výstupom na osemtisícovku (samozrejme okrem prevýšenia a času)? Čo majú naviac najvyššie hory sveta oproti Tatrám?

Tatry milujem, celým svojím srdcom. Veľa som trénovala i tam. Mám obrovský rešpekt ku všetkým horám, preto nechcem hovoriť, čo je ľahšie. Všetko má „niečo“. V Himalájach sa musíte mnoho dní a týždňov pred výstupom dobre aklimatizovať. Niekoľko týždňov ste v obrovskej zime a výške asi 5300 metrov. V tomto sú expedície nesmierne náročné.

Čo je nevyhnutné mať so sebou pri výstupe?

Toho je hromada. Pokiaľ sa bavíme o samotnom výstupe, od rukavíc a ponožiek po náhradné meriná. Ak ľudia lezú s kyslíkom, náhradnú masku, bomby, vybavenie, sedák, mačky, spacák, karimatku, vodu, jedlo, nejaké „rýchle“ cukry, tyčinky. O tom, čo všetko som mala so sebou tie dva mesiace, by som mohla hovoriť veľmi dlho.

Mohlo by Vás zaujímať:Advent kedysi: Ako ho prežívali naši predkovia?

Aké fyzické, psychické, potravinové, či organizačné problémy sa na Evereste môžu objaviť?

Človek môže ochorieť; nádchu, kašeľ a bolesti hlavy sme tam mali všetci. Niekoho trápilo trávenie, hnačky a vracanie. Ja som napríklad mala i zápal močového mechúra a brala som antibiotiká. Rekonvalescencia tam je veľmi zložitá, pretože ste vysoko a telo si neodpočinie.

V každom prípade je to náročné psychicky: ste dva mesiace vo veľkej zime, teploty sú bežne pod nulou i cez deň. Neviete, kedy poleziete, či vôbec, aké bude počasie, či to všetko vydržíte a či vám to všetko za to stojí. Kapitola sama osebe sú organizačné problémy. Ja som bola šťastná, že som súčasťou maličkej nepálskej spoločnosti a mala som jedného šerpu. Preto ma organizačné problémy pri veľkých expedíciách celkom minuli.

Najvyššie prevýšenie na Slovensku je 1784 metrov z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít, vystúpiť na vrchol s horským vodcom a vrátiť sa je možné stihnúť v priebehu jedného dňa. Ako dlho to zo základného tábora na Everest trvalo vám?

Základný tábor Mount Everestu je v takmer 5400 metroch, takže hore je to skoro 3500 metrov. Mne to kompletne trvalo deväť dní – hore i späť do base campu (základného tábora – poznámka).

Koľko ľudí sa zmestí na vrchol Everestu tak, aby nikto neriskoval a čo všetko odtiaľ vidieť?

Ja som tam v ten deň bola úplne posledná, na pravé poludnie, takže koľko ľudí sa tam vojde, neviem. A čo je odtiaľ vidieť? No predsa celý svet (úsmev).

Mali ste vopred naplánované, ako dlho ostanete na vrchole a čo presne tam budete robiť? Nie je na Evereste problém s elektronikou v zmysle, že by prestala fungovať?

Samozrejme, signál nie je, ten nie je ani v základnom tábore. Ste skutočne vysoko a ja som mala mobilný telefón kvôli fotkám vždy vo vnútri oblečenia na tele, aby mi nezmrzol. Satelitný telefón som ani nechcela.

Čo sa týka vrcholu, dopredu som nemala nič naplánované. Nevedela som, či vyleziem, nie ešte to, aby som plánovala, čo tam budem robiť. Posledné slovo má vždy hora a príroda, to treba rešpektovať. Na vrchole som navyše nebola ja; bolo tam to malé dievčatko, ktoré v piatich rokoch videlo Everest v televízii a začalo snívať.

Mohlo by Vás zaujímať:Prešovský pilot najväčšieho dvojmotoráka sveta: Z Dubaja do Los Angeles cez severný pól II.

Na Evereste si pomáhala horolezcovi v núdzi. Žiaľ, na trase je možné vidieť aj tých, ktorí tam zahynuli. Nakoľko a najmä ako sa dá v takýchto extrémnych podmienkach pomôcť? Myslíš, že horolezci v Himalájach musia niekedy riešiť dilemu, či člena výpravy nechať na mieste alebo sa ho pokúsiť zachrániť?

Ak sa bavíme o mŕtvych telách, nebudem klamať, niekoľko ich tam je. Žiaľ, sú v miestach, odkiaľ ich nie je reálne zniesť. Ale aby som mohla povedať, že Everest je pokrytý mŕtvolami, ako som si niekoľkokrát prečítala, to zas nie. Bola som tam svedkom, že kedykoľvek sa niečo niekomu stalo, všetci sa snažili pomôcť, všetci. Nemyslím tým len kolegov z expedície, ale aj ostatní šerpovia a lezci. Ja som to, aby niekto niekoho prekračoval, nevidela.

Čomu všetkému sa v súčasnosti venuješ a aké sú tvoje ďalšie plány a sny? Bude o Evereste aj kniha?

Momentálne začínam písať knihu, verím, že mi to pôjde. A moje sny? Mám ich veľa. Teraz napríklad i ten, že by som si veľmi priala mať svoju maličkú rodinu. Samozrejme pracujem a máme aj vlastné vinohrady, takže každý deň naviac cestujeme makať tam.

Nakoľko sú dnes pre teba zdravotné problémy obmedzujúce pri tvojich výpravách, cestách a bežnom živote?

Mám nevyliečiteľné ochorenie, Crohnovu chorobu, takže to samozrejme obmedzujúce je. Predovšetkým pri tréningu som bola neskutočne vyčerpaná. Expedíciu som pripravovala takmer desať rokov, bolo to veľmi náročné. Ale povedala som si, že keď budem makať, drieť a neustúpim, zvládnem to. Som jednoducho iba obyčajné dievča z Moravy. Žiadny horolezec, ani cestovateľ. Chcem len ukázať, že keď človek naozaj chce, možné je skutočne všetko. Tú vnútornú silu na to máme skutočne všetci.